Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje zmluvu o pôžičke v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník / OZ“), pričom právna úprava zmluvy o úvere je upravená v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník / OBZ“).

V prípade aplikácie ustanovení o úverovej zmluve musí konkrétna zmluva zahŕňať podstatné časti predmetnej zmluvy v zmysle základných ustanovení § 497 a násl. Obchodného zákonníka.

Zákon v zmysle základných ustanovení zmluvy o úvere vyžaduje, aby sa veriteľ zaviazal povinnosťou poskytnúť na požiadanie dlžníkovi v jeho prospech peňažné prostriedky v určitej výške a aby sa dlžník zaviazal povinnosťou poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poukázať na to, že úprava ustanovenia § 497 OBZ neobsahuje zmienku o písomnej forme úverovej zmluvy, t.j. v zmysle zákonnej úpravy zmluva o úvere môže byť i v ústnej forme, čo je v praxi priam nevídané.

Pre komplexné posúdenie úverovej zmluvy je nevyhnutné mať na zreteli, že sa líši od zmluvy o pôžičke podľa ust. § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka. Rozdiel medzi zmluvou o úvere a zmluvou o pôžičke je ten, že pri zmluve o pôžičke nie je podstatnou náležitosťou zmluvy dojednanie úroku. Zmluva o pôžičke nemá konsenzuálnu povahu, ale predstavuje reálny záväzkový vzťah. Uvedené znamená, že pre vznik zmluvy o pôžičke musia byť splnené dve kumulatívne podmienky, a to existencia dohody zmluvných strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Predmetom pôžičky tak nemusí byť len peňažné plnenie, ale aj iné veci, ktoré sú určené druhovo.

Podstatnými časťami zmluvy o úvere sú (i) definovanie veriteľa a dlžníka, (ii) určenie čiastky alebo limitu úveru v stanovenej mene, (iii) záväzok veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky, (iv) záväzok dlžníka vrátiť čiastku úveru a zaplatiť úroky.

Predmetom úverového vzťahu sú peňažné prostriedky v stanovenej mene a na uzatvorenie zmluvy o úvere postačí dohoda zmluvných strán, a nie faktické poskytnutie uvedených prostriedkov.

Pri reštriktívnom výklade by sme mohli žiadať ich poskytnutie len ako odovzdanie (dare). Avšak je možné pripustiť extenzívny výklad, podľa ktorého poskytnutie môže mať i podobu prevodu na účet alebo zaplatenie faktúry za dlžníka.

Napriek tomu, že zákonná úprava Obchodného zákonníka pri zmluve o úvere hovorí o zmluvných stranách vo forme veriteľ a dlžník, tak odborná literatúra poukazuje na skutočnosť, že zmluva o úvere je zmluvou synalagmatickou a obe zmluvné strany sú si navzájom veriteľom a dlžníkom.

Pre zmluvu o úvere je typické, že strany si môžu určiť peňažné prostriedky, ktoré sú predmetom zmluvy, aj v inej mene ako je euro, ak to neodporuje devízovým predpisom platným na území Slovenskej republiky. Ak sa zmluvné strany nedohodnú inak, dlžník ma povinnosť vrátiť peňažné prostriedky v tej mene, v ktorej mu bol úver poskytnutý, t.j. aj v tej istej mene platiť úroky.

Pred zavedením eura boli úvery v cudzej mene najčastejšie poskytované v amerických dolároch a nemeckých markách. Americký dolár je zaužívaný aj dnes, avšak nemecká marka a iné meny boli nahradené eurom. Pri úveroch v cudzej mene je pre dlžníka nevýhodné, niesť riziko zmien kurzu vyplývajúceho zo vzájomného pomeru zahraničnej a tuzemskej meny, a to hlavne pri dlhodobých úveroch.

Odplata za poskytnutie úveru

Podľa ust. § 499 OBZ za poskytnutie úveru je možné dojednať odplatu, ak má veriteľ v predmete podnikania poskytovanie úveru. Ustanovenie § 499 OBZ má v zmysle ust. § 263 ods. 1 OBZ kogentnú povahu, avšak aj v tomto prípade sa uplatňuje zásada zmluvnej voľnosti.

Zmluva o úvere predstavuje absolútny obchod. Takýto typ zmluvy sa v zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka spravuje výlučne podľa Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov.

Pre vyššie uvedené je podstatné, aby veriteľ, ktorý, poskytuje úver, mal v predmete činnosti poskytovanie úverov, keďže jedine takýto podnikateľ môže za poskytnutie úveru žiadať aj odplatu.

V tejto otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom pod sp. zn. 4 Obo 86/1999 konštatoval, že: „Veriteľom, ktorý sa zmluvou o úvere zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, nemusí byť iba banka alebo subjekt, ktorý má poskytovanie úveru v predmete podnikania. Takýto veriteľ však nemôže žiadať odplatu za dojednanie záväzku poskytnúť úver.“

Poskytovanie úverov môže byť predmetom podnikania hlavne bánk, poprípade iných finančných inštitúcií alebo nebankových subjektov. Pre iné subjekty, ktoré majú v predmete činnosti poskytovanie úverov, je typické, že disponujú určitým živnostenským oprávnením, ktoré ich oprávňuje k uvedenému predmetu podnikania.

V otázke predmetu podnikania bánk je potrebné mať na zreteli ust. § 2 ods. 1 Zákona o bankách, ktoré ustanovuje, že banka musí byť právnická osoba, ktorá má právnu formu akciovej spoločnosti, keďže iná forma je zakázaná a jej sídlo sa musí nachádzať na území Slovenskej republiky. V zmysle uvedeného ustanovenia zákona je banka oprávnená prijímať vklady a poskytovať úvery. Na to, aby mohla banka vykonávať prijímanie vkladov a poskytovanie úverov, je potrebné, aby jej bolo udelené bankové povolenie.

Pri aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere sa v praxi vyskytuje situácia, keď fyzická osoba - podnikateľ pri svojej platobnej neschopnosti vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky, v rámci svojej obrany na súde poukazuje na to, že úverovú zmluvu uzatvoril nie v postavení dlžníka - podnikateľa, ale v pozícii dlžníka - fyzickej osoby - spotrebiteľa.

Byť spotrebiteľom je pre obranu dlžníka na súde priaznivejšie, keďže v takom prípade môže byť poskytnutá vyššiu mieru ochrany pred veriteľom podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“).

Pri fyzických osobách - podnikateľoch je niekedy ťažké posúdiť, či úver bol poskytnutý na účely, ktoré sú späté s fyzickou osobou - nie podnikateľom alebo s fyzickou osobou - podnikateľom, no v konečnom dôsledku osoba dlžníka je v určitej rovine tá istá, aj keď s rozdielom aplikovateľnosti právnych predpisov.

V súvislosti s vyššie uvedeným konceptom obrany dlžníka je možné tvrdiť, že postavenie veriteľa sa predmetnou obranou nezhoršilo, keďže fyzická osoba - nie podnikateľ (fyzická osoba - podnikateľ, napr. živnostník) ručí za záväzky celým svojím majetkom, ale v aplikačnej praxi boli prípady, keď okresné súdy prisúdili veriteľovi iba výšku istiny bez zmluvného úroku a príslušenstva pohľadávky, t.j. vo zvyšnej časti návrh zamietli s poukazom na neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách alebo absolútnu neplatnosť právneho úkonu, a to aj napriek tomu, že úver bol poskytnutý fyzickej osobe - podnikateľovi.

Zastávame názor, že v prípade pochybností by mali okresné súdy aplikovať na úverový vzťah medzi veriteľom (bankou) a fyzickou osobou - podnikateľom (dlžníkom) vo všetkých rovinách ustanovenia zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka, keďže ide o absolútny obchod.

O povahe absolútneho obchodu zmluvy o úvere sa v praxi často vedú polemiky, preto v záujme priblíženia rozhodovacej činnosti súdov uvádzame nasledovné rozhodnutia:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 4. júna 2008, sp. zn. 5Odo/56/2007 - 83, konštatoval, že: „Keďže uplatnená pohľadávka vyplýva zo zmluvy o úvere, súd prvého stupňa rovnako správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže v prípade tohto zmluvného typu ide o absolútny obchod, takže nie je relevantné, že žalovaná nie je podnikateľkou. S prihliadnutím na všetky okolnosti tohto obchodného záväzkového vzťahu dospel odvolací súd k záveru, že aj výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka súdom prvého stupňa je správny.“

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 29. novembra 2010, sp. zn. 5Odo/12/2010, konštatoval, že: „Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Medzi podstatné náležitosti zmluvy patrí vymedzenie zmluvných strán, záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky, dohoda o výške úveru a záväzok dlžníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť z nich úroky. Zmluvu o úvere môžu dojednať aj strany, ktoré nie sú podnikateľmi. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, strany sa budú v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka riadiť Obchodným zákonníkom. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Preto nie je dôvodná námietka klientov, že nezobrali úver ako podnikatelia, ale ako bežní občania.“

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 5Cdo/120/2010, poukázal na to, že: „Za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka; právne vzťahy založené zmluvou o úvere (497 Obchodného zákonníka) preto zo zákona reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu, nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod vylučuje dohodou strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka (tzv. voľbu práva). Ide teda o kogentnú povahu citovaného právneho ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000, sp. zn. 4 Obo 115/99). Možno preto uzavrieť, že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci nemôžu ani dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným zákonom (napr. Občianskym zákonníkom), lebo ustanovenie § 261 ods. 3, písm. d/ Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným, t. j. ktoré nepripúšťa jeho modifikáciu ani vylúčenie jeho normatívneho (zaväzujúceho) účinku dohodou zmluvných strán.“

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, poukázal na to, že: „Ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere (resp. medziúvere). Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obchodného zákonníka). Na tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz na ustanovenie Občianskeho zákonníka. Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000 sp. zn. 4 Obo 115/1999).“

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 18. mája 2000, sp. zn. 4Obo/115/1999, konštatoval, že: „Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Pre vznik povinnosti splniť dlh ručiteľom je rozhodujúce, že dlžník, napriek výzve veriteľa, v primeranej lehote splatný dlh nesplnil.“

Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukazujú aj na to, že pri záväzkových vzťahoch zo zmluvy o úvere nie je možné pristúpiť k argumentácii, ktorá poukazuje na dohodu zmluvných strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 262 ods. 1 OBZ alebo o vylúčení použitia Obchodného zákonníka.